Preskočiť na hlavný obsah

Balenie dvadsiateho prvého storočia


V dnešnom storočí plného sociálnych sieti a smartfonov, balenie začína pomaly upadať na výnimočnosti, začína byť stereotypným spôsobom ako chlapi môžu získať ženu, pomocou pár písmen ťuknutých do mobilu, ktorých obsahom sú frázy typu ,,Ahoj, ako sa máš?“ ,,Nezájdeme von?“ ,,Taká krásna slečna a nezadaná?“ 
A podobné výplody mužskej fantázie o balení. Nejde o to ani tak, že odchádza čaro balenia, že romantika 50siatych rokov už nie je o tom o čom bývala, už dávno neplatí nepísané pravidlo, že sex na prvom rande je neprípustný a, že chlap zavolá žene po tom ako mu dá číslo až o tri dni. Fakt mužov berie takéto balenie? Bez trochy snahy? Kde je v nich ten rytier či princ, dobre to je hlúposť ale i tak, ktorý má o ženu bojovať? Ale názory mužov na balenie sú rôzne, niekoho naozaj berú ženy, ktoré zbalia na pár písmen, nové auto, drink na bare, asi ich priťahujú rýchle a plytké ženy na zbalenie, alebo len už nemajú snahu, odvahu či chuť nejakú získavať. Ktovie možno sa to raz zmení, keď uvidia tú pravú, dospejú alebo sa to nikdy nezmení, možno je to dobou, že nezažili inú dobu balenia a výchovou to môže byť tiež, ak to videli u svojich otcov ako si nevážili ich matky. Kvety, nočné telefonáty, dlhé letné prechádzky – to je rande, možno staromodne no krásne, je rande v tejto dobe len kino a sex po ňom s príchuťou popcornu? Samozrejme ide o vkus, dobu, ale hlavne chlapov a ja som rada, že občas ešte existujú chlapi čo si vážia ženy, a povinnosti s nimi spojené. Vedia , ako ich osloviť, že ich prvotný záujem nie je túha dostať ich do postele a to, že nepôjdu za dievčaťom na diskotéke len kvôli jej pozadiu. Pozadie i tak nikdy nezakryje prednú časť, a dušu danej slečny. Su radi keď o ženy môžu bojovať a získavať ich a netúžia po drzých a odmietavých slečnách za ktorými musia doliezať a aj tak nakoniec im ostanú len oči pre plač. No, nastáva otázka, čo my a balenie? Baliť či nebaliť? Byť možno dotieravá alebo odmietavá a bezcitná? Čakať či vás osloví alebo budete vy tie ktoré oslovia? Keď budete baliť budete buď dotieravé a beznádejné nezadané alebo ženy čo sa tlačia do postele. Samozrejme pohľadov a názorov je veľa no, ale čo máte robiť keď sa nám jeden páči a nejaví záujem, možno len nevie o našom záujme, ale o to nejde. Tak ako ho osloviť, byť v jeho očiach dotieravá, plytká, možno srnka a poľovník, ktorá sa nechá dobrovoľne a s radosťou streliť alebo ľahká slečna ktorej pôjde len o jedno?  Tak teda Baliť či neBaliť?

Obľúbené príspevky z tohto blogu

ZEM SA NADÝCHLA  Zrazu jediné na čom záleží je zdravie. Práca , brigáda zrušená, ľudia majú zrazu čas.  Auto stojí zaparkované pred domov, zrazu nie je potrebné.  Kopa kabeliek v skrini, zrazu ich nemáme kam nosiť.  Zrazu nám stačí jedna mikina a tepláky. Nekupujeme veci , ktoré nechceme a nepotrebujeme, len aby sme sa niekomu zapáčili.  Veľké domy, ktoré sme roky budovali sú pre nás ako väzenie.  Sloboda bez rúška je zrazu každého sen.  Zdravie je pre nás na prvom mieste.  Kamaráti, rodiny sú zrazu ďaleko, pri tom sú tak blízko.  Zrazu na seba máme čas.  Kreslíme, čítame, píšeme, nikto nepomyslí na peniaze.  Myslí na všetkých.  Ľudia sa ráno nikde neponáhľajú, zrazu sú všetci celé dni v prírode.  Príroda a zem sa nadýchla.  Zrazu opäť dýcha.  Brali, pílili sme jej roky pľúca, zrazu nám ich berie ona.  Svet sa zastavil a už nikdy nebude ako predtým.  My nebudeme ako predtým.  Firmy a továrne nebudú ako predtým.  Pochopili sme to. Lebo sme to zažili.
ČO SME TO SPRAVILI ? Občas ma zabolí, keď si pomyslím koľko ľudí, žije v klame. Koľko ľudí sa uháňa za niečím, od čoho by mali utekať. Bolí ma vidieť, ako zem plače a my to stále nevidíme. Kam sme sa to dostali?  Puká mi srdce.  Cítim sa ako keby rozprávam iným jazykom a ľudia v mojom okolí ma nerozumejú. Ako môžeme byť tak sebeckí?  Ako môžeme zabíjať? Viem, že uvedomenie bolí. Je ťažké vystúpiť z tohto konzumného sveta. Je ťažké sa vzdať toho čo ľudia pokladajú za dôležité.  Ale teraz je čas. Teraz je čas pochopiť, že nemusíme mať všetky tie veci. Teraz je čas pochopiť, že táto naháňačka za stále novším mobilom, autom musí skončiť. Teraz je čas ísť na dovolenku v tvojej krajine.  Teraz je čas o tom začať hovoriť medzi zaslepenými ľuďmi.  Lebo už nie je čas na ďalšie ničenie. Zem nás nepotrebuje. Sme len hostia. Ktorí sa správajú neúctivo. Prosím ktokoľvek toto číta, aj ty môžeš urobiť ten najväčší krok. Zmeníš sa. 
LETO ,Tak už mi odpovedz’ povedala mi potichu.  Bol som avšak ticho. Pozeral som priamo na jej líce ale akoby skrz neho, skrz ňu a ďaleko za jazero.  Bolo už šero ale bolo príjemné, letné a preto také živé. Ona bola živá ale už nie plná života ako počas leta. Vlastne ani leto už nebolo letom, pomaly sa striedalo s jeseňou. Snažil som si ju zapamätať. Chcel som si pamätať všetky príbehy, ktoré mi vždy rozprávala prechádzajúc sa popri jazere, do posledného detailu. Chcel som ešte dlho cítiť tep toho srdca, ktoré som tak dobre poznal. Dúfal som že jej múdre poznámky mi budú znieť v ušiach dlhšie ako toto leto. Prišlo mi až smiešne ako s človekom s ktorým prežijete tak krátky čas, vo vás zanechá tak veľa. Poznal som ju, ale inak ako ostatní. Poznal som príbehy v jej očiach, cítil som kedy naozaj teší, vedel som v čo verí, vedel som že vždy keď sa naozaj bojí začnú sa jej triasť ruky. Vždy som ich chytil a pobozkal, tak ako teraz. Postavil som sa a vracal som sa naspäť za svojím život