Preskočiť na hlavný obsah

Som



Som typ človeka, ktorý vždy povie čo si myslí, čo chce povedať. Nehľadím na to či to niekoho urazí alebo poteší. Nečakám , že ma každý pochopí. Často hovorím nepopulárne aj populárne názory , bez strachu a hanby. Robím veci v ktoré verím aj keď im málokto sotva dôveruje. Mám svoje hodnoty a nezahadzujem ich pri žiadnej príležitosti. Som nátura človeka , ktorý sa často poháda. Poháda s človekom , ktorý mu je bohužiaľ väčšinou najbližší , lebo s cudzími sa nemá chuť hádať. Som človek čo nosí len to čím je. Nosím to čo sa mi páči aj keď to občas niekomu vadí. Jem čo mi chutí , počúvam hudbu akú chcem. Hudbu , ktorá je žánrovo farebnejšia ako dúha. Nechcem žiť predpísaný život, klasický ako sa patrí. Chcem robiť impulzívne rozhodnutia aké mi nikto nemôže zakázať. Chcem byť voľná a sebestačná celý život. Chcem sa smiať ešte viac ako teraz. Chcem chodiť do lesa , k moru každý rok aspoň stokrát. Chcem robiť prácu , ktorá bude niesť zmysel. Chcem okolo seba ľudí , ktorí budú šťastní. Nechcem nikoho vlastniť , nikoho vychovávať. Nechcem tých pár rokov na tejto planéte, kým ju ešte máme, premárniť. Nechcem ich minúť na strach, bolesť , smútok. Nechcem byť ticho , bez snov , vízii. Nechcem sa ocitnúť v situácii kedy si nebudem môcť povedať svoj názor, obliecť si čo chcem,  ostrihať si vlasy ako sa mi to páči, urobiť to čo v daný moment chcem. Som vďačná , že ešte stále mám tú možnosť. Neprehajdákajme si ju. 29.2.2020 

Obľúbené príspevky z tohto blogu

ZEM SA NADÝCHLA  Zrazu jediné na čom záleží je zdravie. Práca , brigáda zrušená, ľudia majú zrazu čas.  Auto stojí zaparkované pred domov, zrazu nie je potrebné.  Kopa kabeliek v skrini, zrazu ich nemáme kam nosiť.  Zrazu nám stačí jedna mikina a tepláky. Nekupujeme veci , ktoré nechceme a nepotrebujeme, len aby sme sa niekomu zapáčili.  Veľké domy, ktoré sme roky budovali sú pre nás ako väzenie.  Sloboda bez rúška je zrazu každého sen.  Zdravie je pre nás na prvom mieste.  Kamaráti, rodiny sú zrazu ďaleko, pri tom sú tak blízko.  Zrazu na seba máme čas.  Kreslíme, čítame, píšeme, nikto nepomyslí na peniaze.  Myslí na všetkých.  Ľudia sa ráno nikde neponáhľajú, zrazu sú všetci celé dni v prírode.  Príroda a zem sa nadýchla.  Zrazu opäť dýcha.  Brali, pílili sme jej roky pľúca, zrazu nám ich berie ona.  Svet sa zastavil a už nikdy nebude ako predtým.  My nebudeme ako predtým.  Firmy a továrne nebudú ako predtým.  Pochopili sme to. Lebo sme to zažili.
ČO SME TO SPRAVILI ? Občas ma zabolí, keď si pomyslím koľko ľudí, žije v klame. Koľko ľudí sa uháňa za niečím, od čoho by mali utekať. Bolí ma vidieť, ako zem plače a my to stále nevidíme. Kam sme sa to dostali?  Puká mi srdce.  Cítim sa ako keby rozprávam iným jazykom a ľudia v mojom okolí ma nerozumejú. Ako môžeme byť tak sebeckí?  Ako môžeme zabíjať? Viem, že uvedomenie bolí. Je ťažké vystúpiť z tohto konzumného sveta. Je ťažké sa vzdať toho čo ľudia pokladajú za dôležité.  Ale teraz je čas. Teraz je čas pochopiť, že nemusíme mať všetky tie veci. Teraz je čas pochopiť, že táto naháňačka za stále novším mobilom, autom musí skončiť. Teraz je čas ísť na dovolenku v tvojej krajine.  Teraz je čas o tom začať hovoriť medzi zaslepenými ľuďmi.  Lebo už nie je čas na ďalšie ničenie. Zem nás nepotrebuje. Sme len hostia. Ktorí sa správajú neúctivo. Prosím ktokoľvek toto číta, aj ty môžeš urobiť ten najväčší krok. Zmeníš sa. 
LETO ,Tak už mi odpovedz’ povedala mi potichu.  Bol som avšak ticho. Pozeral som priamo na jej líce ale akoby skrz neho, skrz ňu a ďaleko za jazero.  Bolo už šero ale bolo príjemné, letné a preto také živé. Ona bola živá ale už nie plná života ako počas leta. Vlastne ani leto už nebolo letom, pomaly sa striedalo s jeseňou. Snažil som si ju zapamätať. Chcel som si pamätať všetky príbehy, ktoré mi vždy rozprávala prechádzajúc sa popri jazere, do posledného detailu. Chcel som ešte dlho cítiť tep toho srdca, ktoré som tak dobre poznal. Dúfal som že jej múdre poznámky mi budú znieť v ušiach dlhšie ako toto leto. Prišlo mi až smiešne ako s človekom s ktorým prežijete tak krátky čas, vo vás zanechá tak veľa. Poznal som ju, ale inak ako ostatní. Poznal som príbehy v jej očiach, cítil som kedy naozaj teší, vedel som v čo verí, vedel som že vždy keď sa naozaj bojí začnú sa jej triasť ruky. Vždy som ich chytil a pobozkal, tak ako teraz. Postavil som sa a vracal som sa naspäť za svojím život