Preskočiť na hlavný obsah
Verím

Verím, že raz príde niekto kto mi ukáže, že už viac nemusím byť na všetko sama.
Moja lepšia polovica. 
Spriaznená duša. 
Niekto, kto bude vidieť moju snahu a úsilie, vo všetkom čo robím. 
Niekto komu nebude záležať na peniazoch a drahých veciach. Niekto komu bude záležať na mne. 
Verím a viem , že ma nikdy nebude klamať a nepovedie ma. 
Nikdy. 
Verím, že som mnou nebude kvôli môjmu výzoru ale pre môj rozum, hodnoty, názory a postoje. Bude so mnou po zvyšok života každé ráno piť kávu a jesť moje famózne lievance. Každý večer bude zaspávať na kraji našej posteli, keďže potrebujem dostatok miesta. Nikdy nezaspíme v objatí, ale jemu to nebude vadiť, bude ma poznať a bude vedieť prečo.Verím, že ostane aj keď budem občas nevrlá , nervózna , odporná a pri tom všetkom ešte aj nenamaľovaná. Dá mi pusu na čelo a pozrie sa na mňa tým pohľadom, akým to bude vedieť iba on. Viem, že ma bude poznať ako nikto predtým a čas s mojou rodinou bude milovať rovnako ako ja. Možno občas aj viacej. Viem, že každé ráno bude nosiť našu dcéru do školy a na obed mi pošle smsku, či som v poriadku a aký mám deň. Bude to robiť sám od seba a rád. A viem aj to , že sa každý večer stretneme u nás doma a budeme sa dlhé hodiny rozprávať o dianí v krajine, vo svete, o svete. Budeme do noci fantazírovať až skončíme v posteli. Ty na kraji. Ja na svojom. Ale aj tak sa ti vždy podarí ku mne prebojovať.. 

On príde v živote každej jednej z vás.
V tichosti 
Keď to budete najmenej čakať 

Obľúbené príspevky z tohto blogu

ZEM SA NADÝCHLA  Zrazu jediné na čom záleží je zdravie. Práca , brigáda zrušená, ľudia majú zrazu čas.  Auto stojí zaparkované pred domov, zrazu nie je potrebné.  Kopa kabeliek v skrini, zrazu ich nemáme kam nosiť.  Zrazu nám stačí jedna mikina a tepláky. Nekupujeme veci , ktoré nechceme a nepotrebujeme, len aby sme sa niekomu zapáčili.  Veľké domy, ktoré sme roky budovali sú pre nás ako väzenie.  Sloboda bez rúška je zrazu každého sen.  Zdravie je pre nás na prvom mieste.  Kamaráti, rodiny sú zrazu ďaleko, pri tom sú tak blízko.  Zrazu na seba máme čas.  Kreslíme, čítame, píšeme, nikto nepomyslí na peniaze.  Myslí na všetkých.  Ľudia sa ráno nikde neponáhľajú, zrazu sú všetci celé dni v prírode.  Príroda a zem sa nadýchla.  Zrazu opäť dýcha.  Brali, pílili sme jej roky pľúca, zrazu nám ich berie ona.  Svet sa zastavil a už nikdy nebude ako predtým.  My nebudeme ako predtým.  Firmy a továrne nebudú ako predtým.  Pochopili sme to. Lebo sme to zažili.
ČO SME TO SPRAVILI ? Občas ma zabolí, keď si pomyslím koľko ľudí, žije v klame. Koľko ľudí sa uháňa za niečím, od čoho by mali utekať. Bolí ma vidieť, ako zem plače a my to stále nevidíme. Kam sme sa to dostali?  Puká mi srdce.  Cítim sa ako keby rozprávam iným jazykom a ľudia v mojom okolí ma nerozumejú. Ako môžeme byť tak sebeckí?  Ako môžeme zabíjať? Viem, že uvedomenie bolí. Je ťažké vystúpiť z tohto konzumného sveta. Je ťažké sa vzdať toho čo ľudia pokladajú za dôležité.  Ale teraz je čas. Teraz je čas pochopiť, že nemusíme mať všetky tie veci. Teraz je čas pochopiť, že táto naháňačka za stále novším mobilom, autom musí skončiť. Teraz je čas ísť na dovolenku v tvojej krajine.  Teraz je čas o tom začať hovoriť medzi zaslepenými ľuďmi.  Lebo už nie je čas na ďalšie ničenie. Zem nás nepotrebuje. Sme len hostia. Ktorí sa správajú neúctivo. Prosím ktokoľvek toto číta, aj ty môžeš urobiť ten najväčší krok. Zmeníš sa. 
LETO ,Tak už mi odpovedz’ povedala mi potichu.  Bol som avšak ticho. Pozeral som priamo na jej líce ale akoby skrz neho, skrz ňu a ďaleko za jazero.  Bolo už šero ale bolo príjemné, letné a preto také živé. Ona bola živá ale už nie plná života ako počas leta. Vlastne ani leto už nebolo letom, pomaly sa striedalo s jeseňou. Snažil som si ju zapamätať. Chcel som si pamätať všetky príbehy, ktoré mi vždy rozprávala prechádzajúc sa popri jazere, do posledného detailu. Chcel som ešte dlho cítiť tep toho srdca, ktoré som tak dobre poznal. Dúfal som že jej múdre poznámky mi budú znieť v ušiach dlhšie ako toto leto. Prišlo mi až smiešne ako s človekom s ktorým prežijete tak krátky čas, vo vás zanechá tak veľa. Poznal som ju, ale inak ako ostatní. Poznal som príbehy v jej očiach, cítil som kedy naozaj teší, vedel som v čo verí, vedel som že vždy keď sa naozaj bojí začnú sa jej triasť ruky. Vždy som ich chytil a pobozkal, tak ako teraz. Postavil som sa a vracal som sa naspäť za svojím život