BEZ POPISU...
Stretli sme sa v ten najhorší možný moment. V tú najrušnejšiu chvíľu. V tom najťažšom období. Aj, keď sme si mysleli, že sme pripravení. Neboli sme. Občas naše telo a hlava potrebuje čas, aj keď srdce neúprosne miluje. Nevyčítam nám to. Bolo to pre oboch ťažké obdobie, temnejšie ako kedykoľvek predtým. Náročné a nie len zdravotne. Bolo to obdobie nášho najväčšieho rastu, bolo to obdobie kedy sme sa menili, dospievali, ale v prvom rade formovali. Nemôžeme za to. Možno ani dlhoročné vzťahy by neustáli náš rušný život. Nevideli sme do toho druhého. Každý mal chaos v sebe samom. Chaos v niečom novom, čo dovtedy nepoznal. Zodpovednosť. Obeta pre druhého. Každodenný život. Nezvládli sme to obaja. Každý svojím spôsobom. Už ti to nevyčítam a ani ty mne. Boli sme príliš mladí na taký nápor. Veď, vraj sa stretávajú správni ľudia v nesprávny čas. Občas si, ale prajem, aby sme si uvedomili, že sme sa obaja zmenili. Že sme pochopili tie veci, čo sme pochopiť mali. Potrebovali sme čas, vzdialenie sa, aby sme dokázali podrásť. Potrebovali sme zistiť, že toto bolo to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Som vďačná, že sme si pomohli odovzdať tie najdôležitejšie spomienky a lekcie v tom iracionálnom období. Že sme toho toľko stihli a zažili. A nakoniec za veci, čo sme sa spolu hádali, sa teraz hádam sama so sebou. A posúva ma to tam, kde sa mi predtým ani nesnívalo. Dnes by som nezvláda s takým pokojom všetky tie situácie. Bez stresu. Som rada, že sme to opäť my. Naozaj my.
Weil es sowas wie Erziehung und Respekt gibt.