A to, že ho ľúbila bolo jasné. Vlastne ľúbila je slabé slovo. Dokonca aj čašník v jej obľúbenej kaviarni vedel, ako spolu strávili víkend a, čo od neho dostala na narodeniny, keďže to vždy v piatok rozprávala svojim priateľkám pri pohári vína.
Ono, nie každý spozná lásku, aj keď je toľko manželstiev. Hore je nebo a dole paneláky. Paneláky plné plaču manželiek, opitých manželov, vystrašených detí, ktoré videli to, prečo matka plače. Vedela, že len, tá jej láska k nemu bola láskou. Láska, ktorú predtým k nikomu nepocítila. Najhorúcejší dotyk, najťažšia skúška, najväčšia výzva.
Najhoršie je, že spomienky časom blednú. Ako, keď sa pozeráte na staré fotky. Spomienky Vám nahrádzajú nové a nové zážitky. Vytláčajú tie staršie. Veľmi sa bála, že jeden deň si už na neho nespomenie, že si nespomenie na zážitky s ním. Spomenie, no už nie tak živo a dôverne. Už to bude len láska z dávnej minulosti, keď bude rozprávať vnučkám o svojej mladosti. Už to nebude niekto, pri kom cítila celý svet. Niekto, kto ju dokázal počúvať a smiať sa s ňou.
Nikdy neverila na dve, tri, štyri .. lásky. Len na jednu, spriaznenú dušu. Tí, čo si myslia, že pravá láska je obnoviteľný zdroj sa mýlia. Áno, láska je plný sad kvetov, môžete trhať, vyberať, porovnávať, avšak je to jednosmerná cesta. Cesta, na ktorej konci zistíte, že ten pravý kvet, ste odtrhli, ako prvý a odhodili. Lebo ste si mysleli, že príde lepší. S vekom rastie múdrosť? To dúfala, pretože najbližší kvet už bude musieť byť ten pravý pre ňu.