Preskočiť na hlavný obsah
Občas len tak stojíš, tvoj pohľad nemá žiadny cieľ. Oči máš otvorené ale nevnímáš nimi svet okolo teba. Všade je hluk no ty si to ani neuvedomuješ. Pre teba je teraz to najväčšie ticho, ticho ktorým sa snažíš vyliečiť samého seba. Niekedy proste nevieme kam ďalej a práve vtedy len tak ticho stojíme. Ľudia na nás chŕlia písmena no my sa zmôžeme sotva na jeden úsmev. Úsmev ktorý často používame keď nám je ťažko z danej témy , osoby , spomienky. Potláčanie sĺz je vraj to najväčšie hrdinstvo a vrah úprimnosti. Občas skrátka potrebujeme človeka čo sa postaví vedľa nás a bude s nami len tak ticho. Možno nie je tým pravým na celý život ale je potrebný práve teraz. Vie ako nám pomáha tým, že je pri nás avšak vie aj to, že tu nebude na stálo. Dodá nám silu a nechá nás ísť ďalej. Nič za to nečaká a to je čistá láska, ktorá lieči.

Obľúbené príspevky z tohto blogu

ZEM SA NADÝCHLA  Zrazu jediné na čom záleží je zdravie. Práca , brigáda zrušená, ľudia majú zrazu čas.  Auto stojí zaparkované pred domov, zrazu nie je potrebné.  Kopa kabeliek v skrini, zrazu ich nemáme kam nosiť.  Zrazu nám stačí jedna mikina a tepláky. Nekupujeme veci , ktoré nechceme a nepotrebujeme, len aby sme sa niekomu zapáčili.  Veľké domy, ktoré sme roky budovali sú pre nás ako väzenie.  Sloboda bez rúška je zrazu každého sen.  Zdravie je pre nás na prvom mieste.  Kamaráti, rodiny sú zrazu ďaleko, pri tom sú tak blízko.  Zrazu na seba máme čas.  Kreslíme, čítame, píšeme, nikto nepomyslí na peniaze.  Myslí na všetkých.  Ľudia sa ráno nikde neponáhľajú, zrazu sú všetci celé dni v prírode.  Príroda a zem sa nadýchla.  Zrazu opäť dýcha.  Brali, pílili sme jej roky pľúca, zrazu nám ich berie ona.  Svet sa zastavil a už nikdy nebude ako predtým.  My nebudeme ako predtým.  Firmy a továrne nebudú ako predtým.  Pochopili sme to. Lebo sme to zažili.
Čítať ďalej
ČO SME TO SPRAVILI ? Občas ma zabolí, keď si pomyslím koľko ľudí, žije v klame. Koľko ľudí sa uháňa za niečím, od čoho by mali utekať. Bolí ma vidieť, ako zem plače a my to stále nevidíme. Kam sme sa to dostali?  Puká mi srdce.  Cítim sa ako keby rozprávam iným jazykom a ľudia v mojom okolí ma nerozumejú. Ako môžeme byť tak sebeckí?  Ako môžeme zabíjať? Viem, že uvedomenie bolí. Je ťažké vystúpiť z tohto konzumného sveta. Je ťažké sa vzdať toho čo ľudia pokladajú za dôležité.  Ale teraz je čas. Teraz je čas pochopiť, že nemusíme mať všetky tie veci. Teraz je čas pochopiť, že táto naháňačka za stále novším mobilom, autom musí skončiť. Teraz je čas ísť na dovolenku v tvojej krajine.  Teraz je čas o tom začať hovoriť medzi zaslepenými ľuďmi.  Lebo už nie je čas na ďalšie ničenie. Zem nás nepotrebuje. Sme len hostia. Ktorí sa správajú neúctivo. Prosím ktokoľvek toto číta, aj ty môžeš urobiť ten najväčší krok. Zmeníš sa. 
Čítať ďalej
LETO ,Tak už mi odpovedz’ povedala mi potichu.  Bol som avšak ticho. Pozeral som priamo na jej líce ale akoby skrz neho, skrz ňu a ďaleko za jazero.  Bolo už šero ale bolo príjemné, letné a preto také živé. Ona bola živá ale už nie plná života ako počas leta. Vlastne ani leto už nebolo letom, pomaly sa striedalo s jeseňou. Snažil som si ju zapamätať. Chcel som si pamätať všetky príbehy, ktoré mi vždy rozprávala prechádzajúc sa popri jazere, do posledného detailu. Chcel som ešte dlho cítiť tep toho srdca, ktoré som tak dobre poznal. Dúfal som že jej múdre poznámky mi budú znieť v ušiach dlhšie ako toto leto. Prišlo mi až smiešne ako s človekom s ktorým prežijete tak krátky čas, vo vás zanechá tak veľa. Poznal som ju, ale inak ako ostatní. Poznal som príbehy v jej očiach, cítil som kedy naozaj teší, vedel som v čo verí, vedel som že vždy keď sa naozaj bojí začnú sa jej triasť ruky. Vždy som ich chytil a pobozkal, tak ako teraz. Postavil som sa a vracal som sa naspäť za svojím život
Čítať ďalej