Občas len tak stojíš, tvoj pohľad nemá žiadny cieľ. Oči máš otvorené ale nevnímáš nimi svet okolo teba. Všade je hluk no ty si to ani neuvedomuješ. Pre teba je teraz to najväčšie ticho, ticho ktorým sa snažíš vyliečiť samého seba. Niekedy proste nevieme kam ďalej a práve vtedy len tak ticho stojíme. Ľudia na nás chŕlia písmena no my sa zmôžeme sotva na jeden úsmev. Úsmev ktorý často používame keď nám je ťažko z danej témy , osoby , spomienky. Potláčanie sĺz je vraj to najväčšie hrdinstvo a vrah úprimnosti. Občas skrátka potrebujeme človeka čo sa postaví vedľa nás a bude s nami len tak ticho. Možno nie je tým pravým na celý život ale je potrebný práve teraz. Vie ako nám pomáha tým, že je pri nás avšak vie aj to, že tu nebude na stálo. Dodá nám silu a nechá nás ísť ďalej. Nič za to nečaká a to je čistá láska, ktorá lieči.
Ako začnem? Veď poznámky v mobile znesú veľa. Tak poďme na to. Ste pripravení? Môj život mi od roku, kedy som ho začala s vami zdieľať, príde ako romantická tragikomédia. Ale baví ma. Asi aj vás. Rok 2020 bol totálne odlišný ako 2019, hmm to by vás teda nenapadlo. Ale ja nemyslím iný kvôli covidu. Myslím, že môj rok 2020 bol iný. Náš príbeh začína 31.12.2019, Silvester. Som už nejakú dobu sama. Sľubujem si nový štart a dúfam, že to bolo správne. Pripíjam si na parkovisku, nie som doma s rodinou. Prvý Silvester mimo domu a nebolo to ono. Ale bolo to iné. Vravím Vám, slovo iné, si zapamätajte. Mám 42 kilogramov. Nesamostatná, hanblivá, slabá. V roku 2019 som prekonala dve ťažšie choroby a môj imunitný systém je ako na vode. Je koniec roku 2019 a ja už mesiac, po roku, netrpím úzkosťou. Yes, let’s be real. Trpela som ňou rok. Teraz už asi viem, prečo, ale pre potreby tohto blogu, to nepotrebujete vedieť. Povedzme, že prílišné premýšľanie. Je január a ja nemám úzkosť, lebo už m...