Občas len tak stojíš, tvoj pohľad nemá žiadny cieľ. Oči máš otvorené ale nevnímáš nimi svet okolo teba. Všade je hluk no ty si to ani neuvedomuješ. Pre teba je teraz to najväčšie ticho, ticho ktorým sa snažíš vyliečiť samého seba. Niekedy proste nevieme kam ďalej a práve vtedy len tak ticho stojíme. Ľudia na nás chŕlia písmena no my sa zmôžeme sotva na jeden úsmev. Úsmev ktorý často používame keď nám je ťažko z danej témy , osoby , spomienky. Potláčanie sĺz je vraj to najväčšie hrdinstvo a vrah úprimnosti. Občas skrátka potrebujeme človeka čo sa postaví vedľa nás a bude s nami len tak ticho. Možno nie je tým pravým na celý život ale je potrebný práve teraz. Vie ako nám pomáha tým, že je pri nás avšak vie aj to, že tu nebude na stálo. Dodá nám silu a nechá nás ísť ďalej. Nič za to nečaká a to je čistá láska, ktorá lieči.
A to, že ho ľúbila bolo jasné. Vlastne ľúbila je slabé slovo. Dokonca aj čašník v jej obľúbenej kaviarni vedel, ako spolu strávili víkend a, čo od neho dostala na narodeniny, keďže to vždy v piatok rozprávala svojim priateľkám pri pohári vína. Ono, nie každý spozná lásku, aj keď je toľko manželstiev. Hore je nebo a dole paneláky. Paneláky plné plaču manželiek, opitých manželov, vystrašených detí, ktoré videli to, prečo matka plače. Vedela, že len, tá jej láska k nemu bola láskou. Láska, ktorú predtým k nikomu nepocítila. Najhorúcejší dotyk, najťažšia skúška, najväčšia výzva. Najhoršie je, že spomienky časom blednú. Ako, keď sa pozeráte na staré fotky. Spomienky Vám nahrádzajú nové a nové zážitky. Vytláčajú tie staršie. Veľmi sa bála, že jeden deň si už na neho nespomenie, že si nespomenie na zážitky s ním. Spomenie, no už nie tak živo a dôverne. Už to bude len láska z dávnej minulosti, keď bude rozprávať vnučkám o svojej mladosti. Už to nebude niekto, pri kom cítila c...