Občas len tak stojíš, tvoj pohľad nemá žiadny cieľ. Oči máš otvorené ale nevnímáš nimi svet okolo teba. Všade je hluk no ty si to ani neuvedomuješ. Pre teba je teraz to najväčšie ticho, ticho ktorým sa snažíš vyliečiť samého seba. Niekedy proste nevieme kam ďalej a práve vtedy len tak ticho stojíme. Ľudia na nás chŕlia písmena no my sa zmôžeme sotva na jeden úsmev. Úsmev ktorý často používame keď nám je ťažko z danej témy , osoby , spomienky. Potláčanie sĺz je vraj to najväčšie hrdinstvo a vrah úprimnosti. Občas skrátka potrebujeme človeka čo sa postaví vedľa nás a bude s nami len tak ticho. Možno nie je tým pravým na celý život ale je potrebný práve teraz. Vie ako nám pomáha tým, že je pri nás avšak vie aj to, že tu nebude na stálo. Dodá nám silu a nechá nás ísť ďalej. Nič za to nečaká a to je čistá láska, ktorá lieči.
Všetko alebo nič.. Každý ten krásny vzťah, ktorý stretávame na ulici býval tiež niekedy neľahký, tiež raz musel začať a vtedy mu nikto neveril, že dlho vydrží. Avšak sú tu aj tie vzťahy, ktoré mali trvať dlho a skončili vlastne skorej, ako vôbec začali. Možno sme im len my dali nálepku, že to má byť na dlho. A ich trvanlivosť bola oveľa kratšia. Najhoršie je keď vy ste tomu verili ale váš partner nie. Rozchod a po rozchodové obdobie potom bolí oveľa viac ako ste očakávali, ak ste ten koniec vôbec očakávali. Ale je ťažké sa v láske nezamotať. Ťažké je vymedziť si hranice a držať si odstup od chlapa. Tak či tak stratíte hlavu. Preto mi ide hlavou otázka či ísť do vzťahu naplno (všetko alebo nič) a zmieriť sa aj s prípadným neúspechom alebo si pokúšať držať odstup a veriť, že sa nakoniec nezbláznite. Nikdy neviete či ten pravý je ten správny a či ten správny je ten pravý. Nemali by sme teda stáť o bolesť od niekoho nesprávneho a nepravého, pokiaľ nevieme, že ním naozaj je.