Stále vždy prítomné šťastie. Každý z nás, my všetci mame niečo prečo žijeme. Niečo vďaka čomu čítaš tento článok a niečo vďaka čomu si ráno otvoril oči. Veľa ľudí to nazýva motiváciou avšak ja to považujem za šťastie. Nie každý toto šťastie cíti a keďže ho nemá častokrát svoj život svojvoľne ukončí. Je to niečo čo sa neodvážim presne pomenovať. Nie je to niekto, ani niečo je to skrátka vnem, vďaka ktorému nechceš ukončiť svoj život. Tento “vnem” nie je niečo ako motivácia ani povinnosť . Je to stále šťastie - tá vec pre ktorú žiješ a vedome píšeš svoj príbeh , avšak je vždy prítomné - my o ňom nevieme a teda je nemožné ho nejako podchytiť. Pokiaľ ho máš , pociťuješ chuť žiť , tvoriť , milovať. Tvrdiť, že žijeme pre rodinu, prácu je z časti mätúce. Pokiaľ by sme nemali radosť v sebe a šťastie nedokázali by sme žiť , takže by sme pre svoju rodinu nežili. Každý človek je osobitný tvor, ktorý uvažuje úplne inak a veci vníma rozlične. Bohužiaľ jednu vec máme spoločnú, častokrát sme sebeckí. Vo vážnych chvíľach konáme tak ako to my vyhodnotíme aby to pre nás bolo najlepšie. Nežijeme pre nikoho ani kvôli nikomu. Žijeme pre stále prítomné šťastie, ktoré keď vyprchá, my vyprcháme tiež.
Dar obyčajných dní Nostalgia vo vzduchu, každé ročné obdobie nesie spomienky. Ten teplý vánok, čo vám v lete vrazí do tváre. Tá prvá vločka, čo vám padne do dlane. Podomácky vyrobená hojdačka a ruky v zemi. Modrá obloha a prechádzky v dolinách. Silné stromy, ktoré dýchajú pre nás. Nezamknuté srdcia, nesmelé úsmevy od cudzincov. Letné rána, neskoré letné grilovačky. Terasa a v nej do noci sediaca rodina. Karty, pivo, kofola. Smiech, ktorý nikto nechápe. Domovy plné lásky a vône nedeľnej šošovice. Bozky pod čerešňou, nikdy nie čerešne pod blúzkou. Zamilované pohľady, horúce dotyky. Spev v kúpeľni, tanec v kuchyni. Hravé oči, krásne srdce. Ty, Ja, Slovensko. Majestátne, hrdé a tak krásne.