Preskočiť na hlavný obsah

Som Sama 

Prečo sú niektorí ľudia sami? Ja rozlišujem dva typy. Prví sú tí čo sú sami pretože sa lásky boja . Ver že niekedy , raz boli zamilovaní. Vášnivo, detsky a to ich zranilo. Ublíženie v láske je jednou z najťažších foriem bolesti. Oni niekomu otvorili svoje srdce naivne . Bolo to po prvýkrát kedy sa zamilovali a vtedy sa nebáli , nevedeli do čoho práve naskočili. Láska je kolotoč eufórie , napätia , túžby , radosti , sklamania. Tieto pocity sa striedajú ako jazda na kolotoči a vždy idú neomylne za sebou.  Keď skončí jedna jazda, príde druhá a začne sa to celé odznova. Avšak občas sa to celé domotá a pri poslednej fáze Vám príde z toho zle. Títo ľudia už jednu jazdu zažili. Prvýkrát  nemali strach , nevedeli ako sa to môže odvíjať. Teraz sú sami a nechcú už znova zažiť bolesť. Možno párkrát v ich živote niekto nachvíľu pobudol, ale nakoniec si zbalil svoje kufre a opustil ich  kolotoč. Druhým typom sú ľudia ktorí nevedia čo je láska. Slovo láska im doposiaľ nebolo ukázané v realite. Nikdy ju nepocítili a preto ju v živote nepotrebujú. Občas si s niekým ľahýnajú ale budia sa sami. Hovoria ako vzťah plný lásky nechcú a zameriavajú sa na iné hodnoty v živote. Práve takýmto ľuďom raz vtrhne do života niekto kto im obráti svet o 180 stupňov. Od tohto okamihu už budú brať lásku vážne pretože ňou boli okúzlení. Aká je teda presná odpoveď na otázku prečo sú ľudia sami? Nikto naozaj nevie ale každý ju potrebuje. 

Obľúbené príspevky z tohto blogu

ZEM SA NADÝCHLA  Zrazu jediné na čom záleží je zdravie. Práca , brigáda zrušená, ľudia majú zrazu čas.  Auto stojí zaparkované pred domov, zrazu nie je potrebné.  Kopa kabeliek v skrini, zrazu ich nemáme kam nosiť.  Zrazu nám stačí jedna mikina a tepláky. Nekupujeme veci , ktoré nechceme a nepotrebujeme, len aby sme sa niekomu zapáčili.  Veľké domy, ktoré sme roky budovali sú pre nás ako väzenie.  Sloboda bez rúška je zrazu každého sen.  Zdravie je pre nás na prvom mieste.  Kamaráti, rodiny sú zrazu ďaleko, pri tom sú tak blízko.  Zrazu na seba máme čas.  Kreslíme, čítame, píšeme, nikto nepomyslí na peniaze.  Myslí na všetkých.  Ľudia sa ráno nikde neponáhľajú, zrazu sú všetci celé dni v prírode.  Príroda a zem sa nadýchla.  Zrazu opäť dýcha.  Brali, pílili sme jej roky pľúca, zrazu nám ich berie ona.  Svet sa zastavil a už nikdy nebude ako predtým.  My nebudeme ako predtým.  Firmy a továrne nebudú ako predtým.  Pochopili sme to. Lebo sme to zažili.
ČO SME TO SPRAVILI ? Občas ma zabolí, keď si pomyslím koľko ľudí, žije v klame. Koľko ľudí sa uháňa za niečím, od čoho by mali utekať. Bolí ma vidieť, ako zem plače a my to stále nevidíme. Kam sme sa to dostali?  Puká mi srdce.  Cítim sa ako keby rozprávam iným jazykom a ľudia v mojom okolí ma nerozumejú. Ako môžeme byť tak sebeckí?  Ako môžeme zabíjať? Viem, že uvedomenie bolí. Je ťažké vystúpiť z tohto konzumného sveta. Je ťažké sa vzdať toho čo ľudia pokladajú za dôležité.  Ale teraz je čas. Teraz je čas pochopiť, že nemusíme mať všetky tie veci. Teraz je čas pochopiť, že táto naháňačka za stále novším mobilom, autom musí skončiť. Teraz je čas ísť na dovolenku v tvojej krajine.  Teraz je čas o tom začať hovoriť medzi zaslepenými ľuďmi.  Lebo už nie je čas na ďalšie ničenie. Zem nás nepotrebuje. Sme len hostia. Ktorí sa správajú neúctivo. Prosím ktokoľvek toto číta, aj ty môžeš urobiť ten najväčší krok. Zmeníš sa. 
LETO ,Tak už mi odpovedz’ povedala mi potichu.  Bol som avšak ticho. Pozeral som priamo na jej líce ale akoby skrz neho, skrz ňu a ďaleko za jazero.  Bolo už šero ale bolo príjemné, letné a preto také živé. Ona bola živá ale už nie plná života ako počas leta. Vlastne ani leto už nebolo letom, pomaly sa striedalo s jeseňou. Snažil som si ju zapamätať. Chcel som si pamätať všetky príbehy, ktoré mi vždy rozprávala prechádzajúc sa popri jazere, do posledného detailu. Chcel som ešte dlho cítiť tep toho srdca, ktoré som tak dobre poznal. Dúfal som že jej múdre poznámky mi budú znieť v ušiach dlhšie ako toto leto. Prišlo mi až smiešne ako s človekom s ktorým prežijete tak krátky čas, vo vás zanechá tak veľa. Poznal som ju, ale inak ako ostatní. Poznal som príbehy v jej očiach, cítil som kedy naozaj teší, vedel som v čo verí, vedel som že vždy keď sa naozaj bojí začnú sa jej triasť ruky. Vždy som ich chytil a pobozkal, tak ako teraz. Postavil som sa a vracal som sa naspäť za svojím život