Preskočiť na hlavný obsah

Impulz



Život má svoje fázy. Obdobia, ktoré sú občas tak fajn, že sa Vám ani nechce veriť ich reálnosť. Avšak nič nie je len biele, ale aj čierne. Čierne, smutné obdobia sú práve tie pri ktorých cítime ako veľmi reálne sú. Tieto obdobia sú ťažké, dlhé a často v nich neviete nájsť cestu von. Uvedomíte si ako veľmi ste stratení, ako sa cítite osamelí. Nič vás nebaví a najhoršie je, že nikto ani len netuší čo sa deje. Čo sa deje vo vašom svete. A vy to nemáte chuť nikomu vysvetľovať. Potrebujete len vypočuť, objať a naliať kávu. Čím sú ľudia viac zničení tým viac ich životy končia a narastá počet samovrážd. Impulz, potrebovali len impulz. Úsmev od niekoho na ulici. Objatie, záujem niekoho na kom im záležalo. Ipmpulz aby ostali a verili, že príde opäť dobré obdobie. Občas stačí málo aby ste ľuďom pomohli, aby ste im zlepšili náladu. Nádej, že s novým dňom príde niečo lepšie. Tým niečím myslím cestu von z toho nezmyselného labyrintu úzkosti. To niečo by im pomohlo pochopiť, akí sú silní ako ich to ťažké posilnilo, akí sú milovaní. To niečo si môžno ty, možno si bol, možno budeš. Mysli na to vždy keď cítiš že to niekto potrebuje. A ak ty potrebuješ to niečo a myslíš si že neexistuje , spomeň si na prvú myšlienku ktorá bola krásna. Dúfam že sa teraz pri nej usmievaš. A ak toto čítaš a myslíš si že je koniec, pozri sa hore a uvidíš tie malé svetlujúce bodky a pochop, nikdy nie si sám. 

Obľúbené príspevky z tohto blogu

ZEM SA NADÝCHLA  Zrazu jediné na čom záleží je zdravie. Práca , brigáda zrušená, ľudia majú zrazu čas.  Auto stojí zaparkované pred domov, zrazu nie je potrebné.  Kopa kabeliek v skrini, zrazu ich nemáme kam nosiť.  Zrazu nám stačí jedna mikina a tepláky. Nekupujeme veci , ktoré nechceme a nepotrebujeme, len aby sme sa niekomu zapáčili.  Veľké domy, ktoré sme roky budovali sú pre nás ako väzenie.  Sloboda bez rúška je zrazu každého sen.  Zdravie je pre nás na prvom mieste.  Kamaráti, rodiny sú zrazu ďaleko, pri tom sú tak blízko.  Zrazu na seba máme čas.  Kreslíme, čítame, píšeme, nikto nepomyslí na peniaze.  Myslí na všetkých.  Ľudia sa ráno nikde neponáhľajú, zrazu sú všetci celé dni v prírode.  Príroda a zem sa nadýchla.  Zrazu opäť dýcha.  Brali, pílili sme jej roky pľúca, zrazu nám ich berie ona.  Svet sa zastavil a už nikdy nebude ako predtým.  My nebudeme ako predtým.  Firmy a továrne nebudú ako predtým.  Pochopili sme to. Lebo sme to zažili.
ČO SME TO SPRAVILI ? Občas ma zabolí, keď si pomyslím koľko ľudí, žije v klame. Koľko ľudí sa uháňa za niečím, od čoho by mali utekať. Bolí ma vidieť, ako zem plače a my to stále nevidíme. Kam sme sa to dostali?  Puká mi srdce.  Cítim sa ako keby rozprávam iným jazykom a ľudia v mojom okolí ma nerozumejú. Ako môžeme byť tak sebeckí?  Ako môžeme zabíjať? Viem, že uvedomenie bolí. Je ťažké vystúpiť z tohto konzumného sveta. Je ťažké sa vzdať toho čo ľudia pokladajú za dôležité.  Ale teraz je čas. Teraz je čas pochopiť, že nemusíme mať všetky tie veci. Teraz je čas pochopiť, že táto naháňačka za stále novším mobilom, autom musí skončiť. Teraz je čas ísť na dovolenku v tvojej krajine.  Teraz je čas o tom začať hovoriť medzi zaslepenými ľuďmi.  Lebo už nie je čas na ďalšie ničenie. Zem nás nepotrebuje. Sme len hostia. Ktorí sa správajú neúctivo. Prosím ktokoľvek toto číta, aj ty môžeš urobiť ten najväčší krok. Zmeníš sa. 
LETO ,Tak už mi odpovedz’ povedala mi potichu.  Bol som avšak ticho. Pozeral som priamo na jej líce ale akoby skrz neho, skrz ňu a ďaleko za jazero.  Bolo už šero ale bolo príjemné, letné a preto také živé. Ona bola živá ale už nie plná života ako počas leta. Vlastne ani leto už nebolo letom, pomaly sa striedalo s jeseňou. Snažil som si ju zapamätať. Chcel som si pamätať všetky príbehy, ktoré mi vždy rozprávala prechádzajúc sa popri jazere, do posledného detailu. Chcel som ešte dlho cítiť tep toho srdca, ktoré som tak dobre poznal. Dúfal som že jej múdre poznámky mi budú znieť v ušiach dlhšie ako toto leto. Prišlo mi až smiešne ako s človekom s ktorým prežijete tak krátky čas, vo vás zanechá tak veľa. Poznal som ju, ale inak ako ostatní. Poznal som príbehy v jej očiach, cítil som kedy naozaj teší, vedel som v čo verí, vedel som že vždy keď sa naozaj bojí začnú sa jej triasť ruky. Vždy som ich chytil a pobozkal, tak ako teraz. Postavil som sa a vracal som sa naspäť za svojím život